Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 OBLOMOV

 

            Gončarov veľmi dobre vykreslil vo svojom štvordielnom románe Oblomov (1859) charakter Oblomova – statkára, ktorý žije v Petrohrade, ďaleko od svojho zdedeného statku Oblomovka.

            Oblomov je typ „dobrotivého mumáka“, ktorý vo svojom byte nečinne vegetuje – v pasivite, lenivosti, bezcieľnosti. Ponára sa do svojho sna o stratenom raji a o nedotknutom svete Oblomovky, kde prežil svoje detstvo a kam sa túži vrátiť. Vie, že chátrajúci statok potrebuje rôzne vylepšenia, on ich ale nikdy nezrealizuje, a ani nespíše. Jeho posteľ a orientálne domáce oblečenie sú jeho jediným svetom. Čitateľ musí prečítať celých dvesto strán knihy, kým tento „hrdina“ konečne vstane z postele. Za ten čas sa pri ňom objaví sedem postáv, ktoré symbolizujú sedem hlavných hriechov a spoločne predstavujú svetské pokušenia a slabosti. Zároveň je však Oblomov človekom obdivuhodne vyrovnaným, stálym, empatickým a oddaným. Prejavuje sa ako mimoriadne bystrý pozorovateľ okolitého sveta, s ohromne bohatým vnútorným svetom, plným toho najrýdzejšieho, úprimného citu.

            Protipólom Oblomova je jeho nemecký priateľ Stolz (v preklade jeho priezvisko znamená pýcha). Je to typ človeka aktívneho, činorodého, tvorivého, avšak s nevyrovnanou, búrlivou povahou. Ten Oblomova presvedčí, aby sa zaangažoval do spoločenského života. Lenže Oblomovovi aktívny život skoro začne pripadať prázdny, nudný a nezmyselný. Až kým ho Stolz nezoznámi s krásnou mladou speváčkou Oľgou, do ktorej sa Oblomov zamiluje a stáva sa „bláznom, posadnutým vášňou“. Lenže po čase ho aj táto žena začne vyčerpávať. Zdá sa mu náročná, vyžaduje od neho zmenu, on ju naopak vyzýva, aby ho prijala „takého, aký je a milovala dobro, ktoré je v ňom“. To Oľga odmietne a časom sa vydá za Stolza.

            Následne na scénu Oblomovovho života prichádza pekná vdova, materská statkárka Agafija. Táto dobrosrdečná dáma v ňom prebudí idylku z detstva a Oblomov pri Agafiji konečne nachádza druhú Oblomovku. Znova môže žiť pohodlne, lenivo, bez výčitiek - nikto na neho nekladie nároky. Až jedného dňa zomrie v tichosti, bez bolesti a bez hluku.

            Snáď v nijakej klasickej tvorbe neplatí natoľko ako v ruskej, že je tak nadčasová. Gončarovov Oblomov je aj po viac ako storočí a pol stále „svieži“ a myšlienkovo aktuálny. Kus Oblomovova má v sebe každý z nás - máme potenciál, ale sme leniví vložiť vlastné sily do osobného rozvoja a rastu. Máme strach opustiť svoju pohodlnú zónu, vychodené chodníčky. Povieme, že naším problémom nie je vyvaľovanie sa v posteli – možno však vedieme jalové reči, ponárame sa do sveta nezmyselných snov, venujeme sa neskutočnému množstvu zbytočností. Nevynakladáme dostatok úsilia nájsť svoju výsostne osobnú cestu životom. „Zlý a lenivý sluha!“ takéto hodnotenie zaznieva z evanjelia človeku podobných charakteristík. (Mt 25,14-30)